Karol Hatiar: Uľahčenie práce ľuďom môže priniesť podniku rozsiahle úspory

TRNAVA - Podľa ergonóma Karola Hatiara sa pracovné podmienky  ľuďom v podnikoch prispôsobujú len výnimočne. Proti zlepšovaniu pracovného prostredia sú niekedy samotní zamestnanci, pretože tak prichádzajú o rizikové príplatky, v súčasnosti tieto snahy ustali aj pre vysokú hrozbu straty zamestnania. ,,Pritom ergonómia je o tom, ako robiť veci efektívnejšie a usporiť na nich. Takto sa na ňu nikto nepozeral ani v dobrých časochm ani teraz," hovorí Hatiar.

Venujú sa podniky prispôsobovaniu pracovného prostredia a výrobných zariadení človeku, aby jeho zdravie bolo ohrozené čo najmenej?

Spontánna iniciatíva v tomto smere v podnikoch na Slovensku je veľmi vzácna. Podniky sa sústreďujú na aktivity vyplývajúce z platnej legislatívy, ktoré sú priamo sledované kontrolnými orgánmi, inštitúciami z oblasti BOZP a úradmi verejného zdravotníctva. Je však na škodu veci, že odborníci a politici zodpovední za navrhovanie a schvaľovanie legislatívy pre túto oblasť nechápu skutočný význam ergonómie a ergonomických preventívnych programov, ktoré sa zameriavajú na efektívnosť ľudskej práce a ich uplatňovanie v praxi .

V podnikoch vo vyspelých štátov sa uplatňujú ergonomické preventívne programy hlavne pre ich protikrízový potenciál. Podľa mojich skúseností na ergonomické programy dochádza na Slovensku väčšinou až vtedy, ak nedopadne dobre kontrola inšpektorátu práce alebo hygienikov a je potrebné navrhnúť a realizovať konkrétne opatrenia. Vtedy sa firmy zaviažu ku všetkému, ale v momente, keď sa prestane kontrolovať, prestanú aj ergonomické programy. Je to ale škoda, pretože ich podstatou je cez prispôsobenie pracovných podmienok človeku dosahovať vyššiu produktivitu práce. Bohužiaľ, na Slovensku sa dosahuje vyššia výkonnosť cez prinútenie k nej. Ak sa ti nepáči, tak choď.  

Výrobcovia káblových zväzkov, kde sa dlhodobo robí so zdvihnutými ramenami, sú tu roky. Takáto pracovná poloha robí ľuďom problémy už po roku práce, poškodených musí byť teda veľmi veľa. Ako sa to rieši?

Pri takýchto prácach človek začína postupne pociťovať bolesti v oblasti ramien, šije, ale aj v driekovej časti chrbtice. Intenzita týchto ťažkostí postupne narastá, čo môže trvať  približne od pol roka až po niekoľko rokov, podľa zdatnosti pohybového aparátu a motivácie danej osoby. Ľudia sa snažia potláčať bolesti všetkými možnými spôsobmi. Od užívania tabliet proti bolesti až po prostriedky alternatívnej, respektíve ľudovej medicíny. Skôr či neskôr však intenzita ich ťažkostí dosiahne takú úroveň, že sú nútení vyhľadať lekára a podstúpiť liečbu. A to aj napriek tomu, že firmy finančne motivujú ľudí proti práceneschopnosti a že im hrozí z dôvodu absencie aj prepustenie. Trend nárastu výskytu chorôb z dlhodobého nadmerného jednostranného zaťaženia súvisiaceho s prácou potvrdzujú aj oficiálne zdravotnícke štatistiky.

Zamestnanci nezažalujú takéto podniky?

Nie, boja sa. Tých príčin je veľa. Ľudia na Slovensku vo všeobecnosti majú tendenciu podriaďovať sa a poslúchať, prípadne ani nevedia, že by mohli svojich zamestnávateľov žalovať. Zníženie pracovnej schopnosti totiž výrazne zasiahne kvalitu ich života a tiež obmedzí možnosti pri výbere práce.

Skúsenosti úradov práce hovoria, že zlú ekonomickú situáciu sa snažia ľudia riešiť aj žiadosťou o uznanie invalidného dôchodku.

Môžu mať na to oprávnené dôvody, žiadne špekulácie, len sa tu naplno prejavili všetky zdravotné ťažkosti, ktoré zamestnanci dovtedy neriešili. K lekárovi nechodili, lebo sa báli, aby ich nevyhodili z práce. Teraz, keď sú napr. nezamestnaní už je to jedno, tak sa o to môžu pokúsiť. Pravda je, že v niektorých podnikoch je až 100-percentný výskyt ťažkostí podpornopohybového systému spôsobených vykonávaním danej práce, ktoré indikujú nedostatky z hľadiska ergonómie. Zároveň však často ide o významných zamestnávateľov, takže sa do toho ani štátne orgány veľmi nepúšťajú, hoci by sa mohli.

Ako sa to dá zistiť?

Napr. špecialisti v USA tvrdia, že problematický je každý podnik, v ktorom človek pri práci pociťuje bolesť. Sú presvedčení, že v súčasnosti je taká úroveň vedy a techniky, že už nikoho nič nemusí v pracovnom procese bolieť. Akonáhle pracovník pociťuje pri práci bolesti, znamená to, že dané pracovisko má nedostatky z hľadiska ergonómie. Existuje dotazník zameraný na 9 miest na tele, na ktorých výskyt bolestí je indikátorom takýchto nedostatkov. Napríklad, keď bolí šija. To znamená, že ju príliš zakláňate, predkláňate alebo ju rotujete. Stačí, keď sa urobí videoanalýza. Zosníma sa celý proces od začiatku po koniec  a tam sledujeme pri akom úkone ako dlho a ako intenzívne sa nakláňa. Môže to súvisieť s nedostatkami priestorového riešenia pracoviska, ale napr. aj so zlým osvetlením, prípadne vadou zraku, ktorá nie je dobre korigovaná.

Aké zdravotné problémy sa vyskytujú vo výrobe najčastejšie?

Sú to prevažne bolesti v oblasti drieku. Spôsobujú ich hlboké predklony so záťažou sprevádzané rotáciou trupu. Dosť často sa vyskytujú aj bolesti dlaní a prstov tam, kde je potrebná presná  práca rúk s vynakladaním veľkej sily prstami.

Čo spôsobuje dlhodobé státie?

Napr. vo firme Siemens v Eindhovene je bežné, že pracovník, ktorý pracuje postojačky, si môže raz za pol hodinu sadnúť, povystierať si nohy, ponaťahovať sa. Keď dlho stojíte, prudko sa vám zvyšuje možnosť vzniku kŕčových žíl, krvných zrazenín. S tým sa na Slovensku ťažko stretnete. Dať do výroby k montážnemu pracovisku stoličku, sa však u nás považuje za obrovský problém, lebo ľudia tvrdia, že keď pracovník sedí, tak sa ulieva. Nie, že to potrebuje.

To by znamenalo fázovanie výroby na drobnejšie úseky, čo je asi nepriechodné.

U nás sa po roku 1989 pomerne často používajú synchrónne montážne linky, kde je pevná väzba taktu medzi pracoviskami. My sme pred tým navrhovali asynchrónne linky, ktoré takúto úzku väzbu medzi pracoviskami nemali, ktoré sa teraz neuplatňujú zrejme pre ich vyššie náklady. Toto však nie je jediný problém. Vo viacerých podnikoch na Slovensku sa v súčasnosti možno stretať s linkami, na ktorých je bežná práca nad hlavou. V Drážďanoch má VW fabriku, kde sa zákazníkom  demonštruje, že sa automobil na linke polohuje (naklápa) tak, aby pracovník nemusel pracovať s rukami nad hlavou. Je to výstavná fabrika, ktorá ukazuje, že sa dá vyriešiť aj taká vec, ktorá sa inak považuje za samozrejmú a pomaly navždy danú.

Prečo sa  ergonomické programy na Slovensku nepresadzujú, nevychádza to z manažmentu?

Manažment len reaguje na požiadavky od ľudí, ktorí reagujú väčšinou len na peňažné stimuly. Zoberte si, že upravíte pracovné prostredie tak, aby ľudia nepracovali v rizikovom prostredí. Reakcia? Budú nespokojní, lebo ste ich pripravili o rizikové príplatky. Vy im pritom šetríte zdravie. Ale to by nebol problém, keby sme mali vyššie platy, keď by sme sa neťahali o každý cent. Takisto chápem tých ľudí. Potrebujú zabezpečiť rodinu, dať deti študovať. Bohužiaľ, tento finančný tlak a zároveň zdravotníctvo zadarmo v nich vypestovalo neúctu k vlastnému zdraviu. Ten človek síce možno cez rizikové príplatky zarobí o niečo viac teraz, ale o pár rokov ho preťažovanie organizmu môže vyradiť z pracovného procesu úplne.  

Možno si ľudia nie sú  úplne vedomí dôsledkov. Asi by inak pristupovali k práci, keby ich zamestnávateľ predtým povinne upozornil, že už o rok môžu mať problém s ramenami.

U nás je vymáhateľnosť práva zamestnancov veľmi nízka. V USA však napr. platí zákon (Disability Act), podľa ktorého, ak sa vám potvrdí, že vaše ťažkosti súvisia s prácou, liečbu s kompenzáciami vám platí podnik, ktorý je navyše povinný zistiť, čo spôsobilo vaše ochorenie, odstrániť to a zaistiť také podmienky, aby ste sa po vyliečení mohli vrátiť na to isté miesto a do toho istého kolektívu, na ktorý ste zvyknutý. Ak chcete pracovať na rizikovom pracovisku, môžete. Zamestnávateľ vám dá podpísať reverz, kde je uvedené, že tá a tá práca spôsobuje takéto opotrebovanie organizmu a zodpovednosť preberáte na seba. Dostanete viac zaplatené, ale viete presne, čo riskujete. To na Slovensku neexistuje.  

Ako vplýva na zdravie človeka monotónnosť práce, neustále opakovanie činností typické pre mnohé prevádzky?

Rutinné, opakované, jednoduché pracovné operácie nikoho nemôžu dlhodobo motivovať, pridáva sa k tomu ešte vysoká intenzita práce. Ak ste systematicky preťažovaný, telo prestáva fungovať tak, ako má. Tak nastáva problém. Začínajú pôsobiť stresogénne faktory cez rozpory medzi možnosťami a schopnosťami človeka, ktoré  môžu pôsobiť cez pokles pozornosti na zvýšený výskyt úrazov a cez napr. vplyv na pokles imunity aj na zvýšenú náchylnosť na choroby. Vy si svoju nižšiu výkonnosť uvedomujete, ale už ju nedokážete uviesť na pôvodné hodnoty, navyše si uvedomujete, že ste v práci, ktorá vás bytostne nenapĺňa. Toto všetko suma sumárum  môže postupne viesť až k psychickým problémom a sociálnym dopadom. V práci to môže viesť napr. k nespokojnosti s kolegami a s nadriadeným, doma sa to môže odraziť v  závislosti napr. na alkohole, ale aj na náraste domáceho násilia. Keby ste tento reťazec identifikovali a presekli, tak v podniku viete cez obnovenú motiváciu a ochotu ľudí dosiahnuť nevyčísliteľné úspory.   

Zameriava sa niekto na prepojenie týchto javov?

Toto prepojenie nikto neskúma. Možno by sa aj dali získať údaje pre  relevantné štatistiky, ale zatiaľ to nikto nerobí.  My sa už niekoľko rokov snažíme o zavedenie ergonomických programov do firiem, ale zatiaľ sa to nepodarilo v dostatočnej miere. Závodní lekári, ktorí by pravidelne sledovali vplyv pracovného prostredia na zdravie človeka sa vytratili, nahradili ich podnikové závodné služby. Takto jediní, ktorí majú možnosť priamo v podniku realizovať ergonomický program, sú bezpečnostní technici, ktorí sú však značne vyťažení plnením úloh bezpečnosti práce. Sú kritické odvetvia ako napr. automobilový priemysel, kde je kombinácia intenzívnej ľudskej práce s jej vysokými objemami. S nimi sa však komunikuje veľmi ťažko, pretože za ideálne považujú to, čo je dané z centrály a pohľady odtiaľto veľmi neberú.


Karol Hatiar sa pri štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave špecializoval na ergonomickú antropológiu.
Od roku 1979 do roku 1990 pracoval na oddelení ergonómie a dizajnu Výskumného ústavu mechanizácie a automatizácie v Novom Meste nad Váhom.
Od roku 1991 do roku 2003 pôsobil na oddelení ergonómie v Ústave preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave.
Posledné roky vyučuje ergonómiu na Materiálovotechnologickej fakulte STU v Trnave.





Autor: Juraj Kantorík