Ján Amos Havelka: Investori v Česku a na Slovensku preferujú nájmy kvôli kríze, ale aj korupcii

BRATISLAVA - S krízou sa podľa Jána Amosa Havelku najlepšie vyrovnávajú dodávatelia pre automobilový priemysel i keď bol ňou výrazne zasiahnutý. ,,Silný tlak od automobiliek naučil tieto firmy efektívne sa zorganizovať finančne, personálne aj výrobne. Ostatné odvetvia majú oveľa väčšie problémy," hovorí. 

V čom sa po kríze zmenili požiadavky zahraničných investorov na možné lokality?

Fenoménom posledného obdobia je, že investori stratili záujem o výstavbu vlastných závodov, ale chcú si ich prenajať. Nechcú sa zaťažovať všetkým okolo – od získania pozemku po starostlivosť o budovu. Viac idú do nájomných modelov až potom sa prípadne rozhodnú ísť do nového. Výrobné firmy potrebujú pracovať na svojom biznise, na výber lokality a výstavbu závodu by si museli najať  externú firmu,všetko manažovať. To je pre nich práca navyše. Kríza ich takisto naučila, že je lepšie mať flexibilnejšie nastavenú firmu ako pevne postavenú. Keď máte postavený dom, nezbalíte sa tak rýchlo. Keď ste v nájme, viete vysvetliť, že situácia je zlá a potrebujete nižší nájom. Prenajímateľ to väčšinou pochopí.

Prispôsobili sa tejto situácii developeri?

Ťažko sa môžu prispôsobiť, pretože aj na Slovensku, aj v Česku sú podporované iba investície, keď si  firma aj závod postaví, nie keď ide do prenájmu. Systém podpory developerskej výstavby existoval vo Walese a niečo podobné je aj v Poľsku. Táto krajina sa teraz stáva veľmi vážne zvažovaným kandidátom pri investíciách. Je v dobrej situácii – prešlo reformami, má veľký trh, rastie aj v čase krízy.

Ako vychádza porovnanie Česka a Slovenska medzi investormi?

V prospech Česka hrá to, že zo všetkých krajín strednej Európy má najdlhšiu hranicu so západnou Európou, čo výrazne uľahčuje logistiku. Ak sa dobudujú diaľnice, jej cestná sieť bude tiež ideálna. Česko aj Slovensko majú tradíciu v priemysle, Česko pravdaže dlhšiu. Pracovnú silu majú obe krajiny na približne rovnakej úrovni. V čom Slovensko zaostáva je úroveň škôl, nižšia urbanizovanosť, slabá dopravná infraštruktúra v niektorých regiónoch. Slovensko kompenzuje svoje nedostatky tým, že má euro. Výkyvy českej koruny sú dramatickým handicapom, pretože nikto nevie povedať,aký bude kurz zajtra, alebo o mesiac. Pri rokovaniach s investormi ide všetko fajn, kým sa nedostanete ku kalkuláciám. Čo potom? Aký bude kurz, aké budú náklady? Ktovie. Tento problém už Slovensko nemá.

Ako na investorov vplýva politické prostredie?

Politická stabilita je veľmi dôležitá. O Ficovi si môžeme  myslieť, čo chceme. Keď nastúpil, investori sa ho báli, to hovorím celkom otvorene. Ale dokázal namixovať ten koktejl úplne ideálne, zachoval väčšinu výhod Dzurindových reforiem a pritom si na tom ešte vybudoval popularitu. To bol v politike majsterštyk. Na Slovensku nie sú obavy, že by sa mali vlády striedať a ekonomika by preto mala upadať. To je prípad Česka. Najväčším problémom je korupcia v oboch krajinách.

Keď to vníma už investor, tak je so žiadosťou o úplatky konfrontovaný už pri vstupe – od kúpy pozemku, vybavovania stimulov, atď.

To je dôvod, prečo firmy nechcú ísť do vlastných projektov. Radšej sa schovajú za developera, aby neboli vystavení situácii, že niekto bude od nich chcieť obálku. Mám klienta, ktorý je vystavený tlaku, ktorý sa blíži výpalníctvu. Zavedený investor je konfrontovaný s tým, že síce pred rokmi kúpil od mesta pozemok prevedený od pozemkového fondu  úplne čistou cestou. Len nevedel, že v pozemkovom fonde sa pred desiatkami rokov prevod toho pozemku úplne nedotiahol a má isté právne vady. Investor je teraz vystavený rôznym zákulisným tlakom pod vyhrážkou žalôb, aby vyplatil značnú sumu za „odstránenie“ tejto vady. Toto obrovsky podrýva imidž krajiny.

Nakoľko sa zahraničné firmy zaujímajú o vstup na český alebo slovenský trh formou kúpy miestnej firmy?

V súčasnosti sú to predovšetkým rozvojové podnikateľské fondy, ale dá sa očakávať aj nástup supích fondov. Tie majú záujem lacno kúpiť firmu a rozporcovanú ju predať drahšie. My sa zaoberáme  akvizíciami podnikov, ktoré sú v konkurze alebo sa k nemu blížia. Na stoloch bánk sa vŕšia nesplácané úvery a bude ich len pribúdať s tým, ako budú nútené priznávať straty z niektorých projektov. My sa ich snažíme dostať do takej formy, aby boli schopní získať úver od bánk, alebo aby boli schopní získať nejakého finančného, prípadne strategického investora.

Sú banky ochotné ísť do financovania podniku, keď sa ozdraví?

Banky sú teraz v takom zovretí. Pred krízou bola banka ochotná poskytnúť na developerský projekt až 80 percent nákladov. Teraz zisťuje, že aj keby ho celý predala, tak si nevykryje ani tých 80 percent, teda chýba krytie, a to sa rovná strate. Tímy, ktoré úvery poskytovali, sú teraz pod obrovským tlakom, dúfajú, že sa situácia zlepší, že sa z toho  podniky dostanú. Odďaľujú nevyhnutnú situáciu, kedy budú musieť priznať, že treba vytvoriť oprávky. Preto banky nepožičiavajú, všetci držia cash. Snažia sa mať rezervu pre najhorší prípad. No a potom logicky narastá nedôvera pri rokovaniach medzi bankami. Idú do toho až v krajných prípadoch, snažia sa veľmi netlačiť, pretože ak by prišiel konkurz, je po všetkom. To vedeniu materskej banky nevysvetlíte.

Ktoré firmy kríza zasiahla najviac, ale majú potenciál prežiť?

Kríza  mala devastujúci účinok na celý rad malých a stredných firiem, ale ukazuje sa, že aj 20 rokov po revolúcii napredovania kapitalizmu tu máme podnikateľov, ktorí majú o trhovej ekonomike veľmi hmlisté predstavy. Predovšetkým v priemysle. Oni sú vynikajúci technicky, ale o financovaní podniku, marketingu vedia buď veľmi málo, alebo to podceňujú.

Ako prežili doteraz?

Pokiaľ ekonomika rástla, vedeli to vždy preklenúť tým, že prišla ďalšia práca a bolo jej viac. Pritom mali veľmi málo využité technológie, veľmi zle nastavené parametre hospodárenia, nízku produktivitu, majú zle rozložené sily medzi vývojom a výrobou. Zažili sme situáciu, že nemali ani dobre ošetrené obchodné zmluvy, takže im odberateľ mohol objednávku náhle zrušiť. Nevyužívali iné bankové nástroje, len úvery.

Majú aj dodávatelia pre automobilový priemysel takéto problémy?

Nie, sú to skôr výnimky. Keď vypukla kríza a zasiahlo to najmä automobilový priemysel, mnohí sa do toho obúvali a kritizovali príliš veľkú orientáciu týmto smerom či príliš vysoké stimuly, ktoré sa na etablovanie automotive vynaložili. Treba však povedať, že to boli veľké automobilky, ktoré tvrdo tlačili na dodávateľov, aby si dali do poriadku firmy či už technicky, finančne, personálne. Ak ste sa chceli stať dodávateľom, museli ste sa extra snažiť, pracovať na sebe, získavať certifikáty, zlepšovať sa. Oni nám túto modernizáciu priemyslu urobili. Zadarmo. Nech nás to stálo čokoľvek, tak Volkswagen alebo iná automobilka urobila obrovskú prácu. Naučili ich modernému spôsobu podnikania v modernom priemysle, a to ich drží nad vodou. Odvetvia, kde nie sú dominatní hráči, sú na tom oveľa horšie.

V automobilovom priemysle sa očakáva vstup čínskych firiem na európsky trh. Ako by mohol zmeniť pravidlá, ktoré v automobilovom priemysle platia?  

Expanzia čínskych automobiliek sa bez Európy nezaobíde. Budú sem musieť prísť už len kvôli porovnávaniu s najvyspelejšou konkurenciou. Kým sa nepresadia na najnáročnejších trhoch ako Európa, USA nielen cenou, ale aj dizajnom a kvalitou, tak stále budú mať taký  glejt ázijského auta. Prejdú rovnakým zbližovaním sa s miestnou kultúrou, tak ako kedysi Japonci alebo Kórejčania. Keď po prvý raz prišli do Európy, tiež mali ťažko zrozumiteľný dizajn. Teraz vyrábajú európske autá. V priamej konfrontácii s európskymi automobilkami k tomu dospeli.

Na druhej strane sa dá očakávať, že hotové autá sem nepôjdu – pravdepodobnejšie je, že autá sa dovezú v rozobraných dieloch a na Slovensku sa budú kompletovať. To by bola tvrdá rana európskemu automobilovému priemyslu, pretože potom by sa na výrobe takmer nepodieľali  dodávatelia komponentov. Veľmi pravdepodobne to tak urobia. Pre nich to má význam nákladový – v Európe by museli spĺňať náročné normy týkajúce sa bezpečnosti práce, práv zamestnancov, životného prostredia. Prišli by tak o výhody, ktoré v Číne majú.

Kedy by to mohlo nastať?

Netrúfam si odhadnúť, ale napríklad v stavebníctve už touto cestou idú. Ponúkajú výstavbu diaľnic v Poľsku. Vo verejnej súťaži ponúkajú až o 30 percent nižšie ceny ako najlacnejší európsky konkurent. Robia to tak, že na loď naložia materiál, ľudí a stroje a nakupujú len minimálne. Pár odborníkov z fachu, energie a  vodu, nič viac. A sú schopní to urobiť oveľa lacnejšie, možno v rovnakej kvalite. V každom prípade to skúšajú  a budú v tom pokračovať aj v iných odvetviach.

Autor: Juraj Kantorík